http://necenzurovane.sk/charta2012/forum/t.php?c=1339159817


Pani ministerka Zvolenská,

tento list Vám zasielam v rámci Charty 2012. Všetky listy zasielané v rámci Charty 2012 aj odpovede k nim budem medializovať.
Poukazujem Vám na neúnosnosť a nespravodlivosť spôsobu solidarity v slovenskom zdravotníctve z môjho pohľadu a žiadam Vás o odpoveď  na otázku:

Pani ministerka zdravotníctva,

• z akého dôvodu Slovenská republika pristupuje k ochrane zdravia a života    svojich občanov nerovnako – inak u alkoholika a inak u dieťaťa s postihnutím(ale tiež u onkologicky chorých, atď.) ?
• kto v SR rozhodol o tom, že alkoholik má nárok na 1 komplexnú liečbu ročne?
• kto v SR overuje účinnosť liečieb, u ktorých doteraz nebola preukázaná – napr. delfinoterapie?

Chápem, že Vy osobne, pani ministerka, ste vo funkcii zatiaľ krátko a máte riešiť mnohé dlhodobo neriešené problémy. Situácia rodín s rodinným príslušníkom s postihnutím je však už natoľko neúnosná, že nemáme kam ustupovať a nemôžeme ani ďalej čakať.  Podpisovanie medzinárodných zmlúv znamená pre štát aj záväzok, povinnosť zaistiť rodinám so zdravotne postihnutým členom také podmienky, aby mohli žiť čo najpodobnejším životom ako ostatné rodiny. A to nesmie byť za cenu toho, že dáte dieťa či iného člena rodiny o zdravotným postihnutím do ústavného zariadenia, ani za cenu toho, že fyzicky, psychicky aj finančne invalidizujete seba a svoju rodinu. Snažili sme sa komunikovať s týmto štátom dlhodobo – zasielala som viaceré podnety MZ SR, MPSVaR SR, vláde, prezidentovi a ombudsmanovi nielen ja sama, ale aj ďalší ľudia v podobnej situácii na Slovensku, náš hlas nebol vypočutý.  Odpovede – ak vôbec prišli – boli iba formálne a riešenie situácie nenastávalo. Môj otvorený list z decembra 2010 o situácii ľudí so zdravotným postihnutím v SR zostal bez odpovede.

V Slovenskej republike je životná situácia  ľudí s postihnutím zlá, u viacdetných pracujúcich rodín s dieťaťom so závažným postihnutímuž neúnosná. Aj úplná rodina je jednopríjmová, pretože druhý rodič opatruje dieťa závažne choré za žobrácky opatrovateľský príspevok   a napriek zodpovednej práci životná úroveň týchto rodín v SR je zúfalá.  V rámci zdravotníctva sú mnohé z možných spôsobov liečby na zlepšenie stavu dieťaťa zaradené do oblasti liečby alternatívnej a tzv. nadštandardu – mali by si to preto tieto rodiny hradiť samé, doplácajú si aj na pomôcky potrebné pre deti s postihnutím,  na tento účel sú odkázané doprosovať sa  peňazí cez médiá formou zbierok. Expertom SR, ktorí navrhujú rôzne legislatívne opatrenia štátu, zrejme úplne chýba predstava o životnej situácii rodín s členom s postihnutím.

Napríklad moja rodina –celoživotne vykonávam VŠ odbornú prácu, manžel opatruje nášho syna s viacnásobným postihnutím a autizmom, máme okrem syna Maroška aj tri zdravé dcéry – má príjem 140,43€ mesačne na člena (a to vykonávam odbornú prácu, dokonca vedúcu funkciu!). Z toho po zaplatení základných nákladov za byt a  cesty do práce mne a do školy dievčatám (denne cca 5,5€) doslova preživoríme. Nemôžem si ako živiteľ rodiny dovoliť ani zostať na PN v prípade mojej choroby, neviem si predstaviť ako zaplatiť VŠ štúdium talentovanej najstaršej dcére či synovi podpornú liečbu (napr. delfínoterapiu), ktorá by mu mohla zlepšiť zdravotný stav. A pritom do práce odchádzam ráno pred šiestou a vraciam sa často až večer autobusom po 19,00 hod.

Napriek tomu mám podľa tohto štátu dosť peňazí na to, aby som prispievala alkoholikom na ich „nárok“ - každoročne  na trojmesačnú liečbu (ktorú opakovane potrebujú iba preto, že porušujú liečebný režim, t. j. opätovne pijú). Pokiaľ viem, liečba jedného alkoholika nás stojí vyše 40€/denne a podľa môjho názoru má značne rekreačný charakter- tzv. pripravujú sa „žiť v abstinencii“ (zrejme nie ako bežná slovenská pracujúca matka, však)?  
                  .
Predchádzajúci minister zdravotníctva Uhliarik v odpovedi na môj podnet ma poučil, že alkoholikom sa týmito liečbami predĺži život aj o dvadsať rokov (nepochybne, veď keď sa niekto rekreuje štvrtinu každého roka, udrží si zdravie lepšie ako ten, kto bez oddychu poctivo pracuje a stará sa zodpovedne o svoje deti, dôchodky pre svojich rodičov a  ešte ho štát núti prispievaťaj na živobytie aj rekreácie rodínnezodpovedných ľudí). MIMOCHODOM – ŽIVOT IM SKRACUJE ICH PITIE, t. j. vlastná nezodpovednosť v prístupe k svojmu zdraviu a životu, NIE nedostatok liečieb. Otázkou však je o koľko sa skráti v dôsledku tejto nelimitovanej solidarity s alkoholikmi život tým ľuďom, ktorí bez oddychu aj na nich za nich musia ustavične pracovať. Pokladám každoročné hradenie 1 komplexnej liečby závislým za nadštandard, v súčasnej situácii zdravotníctva v SR až za amorálnosťa tvrdím, že je potrebné limitovať hranicu úhrad liečby závislým, zaplatiť im jedinú komplexnú ústavnú liečbu a následne v prípade porušenia abstinencie prispievať už len na liečbu ambulantnú.Pri nutnom opakovanom hospitalizovaní - už iba formou krátkodobej týždennej hospitalizácie „tzv. zastavenia ťahu“ na prekonanie abstinenčných príznakov jednoznačne vymáhať úhradu za liečbu (hoci aj povinným vykonávaním verejnoprospešných prác, resp. zaplatením si nákladov – veď ako mi napísal bývalý minister Uhliarik v odpovedi na môj list -„až 2/3 z nich môžu sa vrátiť do bežného pracovného procesu a byť prínosom“, t. j. predpokladám logicky, že dokážu poplatok za ďalšiu liečbu uhradiť). V súčasnosti sa im skladáme aj na posilňovacie liečby (t. j. ak už nepijú a opätovne idú do zariadenia na 10 dní tzv. „posilňovať sa v abstinencii“), snáď sa už vrátili do pracovného procesu a mohli by si to hradiť(veď aj rodič dieťaťa s postihnutím si zo žobráckeho príjmu musí priplácať na pobyt so svojim dieťaťom v nemocnici)? Verím, že nutnosť jasne prevziať zodpovednosť zasvoje správanie a oslabenierekreačného charakteru pobytov (hranie tenisu, futbalu, bicyklovanie, prechádzky v prírode, opaľovanie sa, výlety do okolia, zber húba pod.) povedie u väčšiny závislých k štatisticky významnému predĺženiu doby ich abstinencie. Spoplatnenie opakovanej liečby by určite nebolo vo svete ojedinelé, v mnohých vyspelých krajinách sveta existujú napr. rôzne výhody dokonca aj pre nefajčiarov, čo iste viete - filozofia zdravotníctva by mala byť,že sa občanovi oplatí správať zodpovedne.Pokladám to za humánnejšie, morálnejšie a spravodlivejšie ako súčasný stav.Otázka v súčasnosti na Slovenskustojí tak, že ak nieto dosť financií na všetku potrebnú liečbu pre všetkých (to nesporne nieto!!!), čo obmedzíme??? Pán Uhliarik sa trápil otázkou, že zrejme by na úhradu liečieb chudáci alkoholici nemali (prečo ten nerovnaký prístup??? Trápi azda tento štát otázka,  či na potrebnú liečbu majú rodiny detí s postihnutím alebo ľudia chorí na rakovinu???).  Rovnako je očividné, že si ide mnoho ľudí rado pravidelne pobudnúť do zariadenia,  kde má každoročne zaistený bezplatne pohodlný živottri mesiace, našetrí si financie  (šetrí za stravu a pod.), zrekreuje sa.

Pani ministerka, je veľmi náročné dovolať sa spravodlivosti v tomto štáte, keď nemáte peniaze na základné dôstojné živobytie. Moje dieťa má závažné postihnutie, nakoľko  po 2,5-mesačnej hospitalizácii ma rodiacu prevážali do nemocnice v inom okrese, keďže nemocnica nemala inkubátor.  Nemali sme peniaze na právnika, ktorý by vydobyl spravodlivé odškodnenie pre Maroška. V prípade limitovania liečby závislých na jedinú ústavnú liečbu zostane nepochybne dostatok financií aj na prekvalifikovanie v súčasnosti na Slovensku viacerých  „nadštandardných rehabilitačných metód“  pre deti s postihnutím medzi metódy štandardné, t. j. prístupné týmto závažne chorým deťom bez poplatku.

Myslím si, že je najvyšší čas na otvorenú celospoločenskú diskusiu o princípe  solidarity a jej únosnej miere. O únosnosti solidarity pre tých, ktorí musia dávať.  O tom, čo zo solidárneho balíka chceme a dokážeme financovať.Pani ministerka – vyzvime verejnosť, nech sa ľudia vyjadria - či chcú zo svojich odvodov prispieť radšej viac na lieky dôchodcom – svojim rodičom, onkologicky chorým na život zachraňujúcu liečbu, deťom s postihnutím na liečbu prinášajúcu šancu na zlepšenie ich stavu  alebo sa radšej alkoholikom každoročneposkladajúna opaľovanie sa, hranie tenisu a futbalu či bicyklovanie.

Je na Vašom rozhodnutí, či  nás podporíte tým, že začnete o situácii rodín opatrujúcich doma svoje závažne choré dieťa či iného blízkeho člena rodiny (rodiča, partnera) hovoriť nahlas a riešiť v zdravotníctve  dlhodobo nespravodlivo nastavenú situáciu. Budem rada, ak svojimi krokmi podporíte potrebnú zmenu. 
S pozdravom
  Elena Ištvánová

 Adr.: Predná Hora 480, 049 01 Muráň 1

P.S.  Záverom – fotografie v prílohe nie sú z dovolenky mojej rodiny ani z rehabilitácie  môjho dieťaťa s viacnásobným postihnutím (ani na jedno z uvedeného nemáme), ale z „liečby“ alkoholičiek a alkoholikov na Prednej Hore.
Vyzvem aj onkologicky chorých a ďalších pacientov, aby prispeli snímkami toho, aké podmienky pre liečbu vytvára tento štát im.