http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=674&koniec_vyberu=675
Organizácia spojených národov
Sekretariát Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím
Oddelenie ekonomických a sociálnych vecí
OSN Plaza, DC2-1382
New York, NY 10017
Spojené štáty americké
Úvod
Správa, ktorú predkladáme Výboru pri OSN, je správou o neplnení Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvnou stranou, ktorou je Slovenská republika. Keďže túto správu spracovala nezávislá osoba, ktorá sa zameriava na osoby s telesným znevýhodnením, v správe sa uvádza termín telesne znevýhodnené osoby.
Náš štát, ktorým je Slovenská republika, neprijal také právne predpisy a administratívne opatrenia, aby podporili ľudské práva osôb so zdravotným znevýhodnením, neprijal dostatočné legislatívne a iné opatrenia na odstránenie diskriminácie a nechráni, ani nepresadzuje práva osôb so zdravotným znevýhodnením vo všetkých politikách a programoch.
Správa o neplnení
Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím
Dňa 13. decembra 2006 bol v New Yorku prijatý Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len "Dohovor"). Slovenská národná rada schválila rezolúciu Dohovoru č. 2048 z 9. marca 2010 a prijala ho ako medzinárodnú zmluvu, ktorá má v súlade s článkom 7, § 5 slovenskej Ústavy prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi. V takejto podobe bol Dohovor dňa 28. apríla 2010 ratifikovaný prezidentom Slovenskej republiky.
Zmluvné strany sú povinné implementovať požiadavky Dohovoru do národnej legislatívy a praxe. Po uplynutí dvoch rokov sú tiež povinné podať správu o stave tejto implementácie Výboru pri OSN. Na Výbor sa však môžu obrátiť aj samotné telesne znevýhodnené osoby, ich rodiny, asistencia alebo organizácie na to určené, ak sú presvedčené o svojej diskriminácii alebo neplnení záväzkov Dohovoru.
Hoci Slovenská republika prijala mnoho medzinárodných dokumentov o ochrane telesne znevýhodnených osôb, pomoc od štátu pri zmenšovaní následkov telesného znevýhodnenia je nedostatočná. Situácia telesne znevýhodnených osôb v Slovenskej republike zostáva natoľko okrajovou záležitosťou, že dokonca aj účel Dohovoru "presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti" je zo strany štátu porušovaný. Pri porovnaní všetkých článkov Dohovoru s reálnou situáciou na Slovensku musíme potvrdiť, že sa dodržiava len malá časť týchto článkov, čím populácia telesne znevýhodnených na Slovensku nesmierne trpí.
Aj keď článok 19 Dohovoru - Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti – tvrdí, že zabezpečí sa, aby "osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti," opatrenia Slovenskej republiky nesmierne zhoršujú život tých, čo osobnú asistenciu vykonávajú a najmä tých, čo sú na nej v rámci svojej existencie závislí/závislé.
Keďže celý sociálny systém pre telesne znevýhodnených ľudí na Slovensku je vzhľadom k jeho zriadeniu a kontrole nekompetentnými a nekvalifikovanými autoritami zložitý, nejednotný a nehomogénny, osobné služby pre zdravotne znevýhodnené osoby sú rozdelené na dva takmer identické typy: osobná asistencia (čo je v skutočnosti asistencia poskytovaná predovšetkým osobám nepríbuzným) a opatrovateľstvo (starostlivosť poskytovaná predovšetkým osobám príbuzným). Podmienky peňažného príspevku podľa platného zákona sú ako pre osobnú asistenciu, tak pre opatrovateľstvo, príliš prísne a obmedzujúce. Výsledok (tiež zrejmý z našich štatistík v tabuľke priloženej na konci správy) ukazuje, že aj keď príspevky na kompenzáciu ťažkého telesného znevýhodnenia teoreticky existujú, v praxi ich dostáva len veľmi málo potrebných.
Situácia viacdetných opatrujúcich rodín, kde je jedno z detí so zdravotným znevýhodnením, je zvlášť zúfalou, nakoľko takáto rodina, prakticky odkázaná na jeden príjem, sa nachádza v situácii, kedy často nie sú pokryté ani jej základné životné potreby. To sa deje v dôsledku minimalizovaného príjmu, ktorým štát zohľadňuje príjmovú, nie však výdavkovú stránku života rodín (napr. nepočíta cestu do školy, do práce a pod.). Takáto rodina nemôže naplniť ani vzdelávacie a ďalšie potreby ďalších, zdravotne neznevýhodnených súrodencov znevýhodneného dieťaťa, čím sa stáva diskriminovanou celá rodina.
Štát nedisponuje štatistickými údajmi o telesne znevýhodnených osobách, ktoré môžu slúžiť ako možný dôkaz zanedbávania a popierania práv týchto osôb. V tomto prípade ide o jasné porušenie článku 31 Dohovoru - Štatistika a zhromažďovanie údajov. Vzhľadom k nedostupnosti národných štatistických údajov o telesne znevýhodnených ľuďoch sme vytvorili vlastnú štatistiku tak, že sme zozbierali dôležité dáta o osobnej asistencii od Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny v každom okrese Slovenskej republiky. Tieto úrady sme tiež požiadali, aby nám poskytli dôležitú informáciu o tom, koľko ťažko telesne znevýhodnených osôb vedených u nich poberá najvyšší finančný príspevok na osobnú asistenciu, tj. na 20 hodín denne. Ako naznačujú uvedené dáta (viď tabuľku na konci správy), výsledok je šokujúci. Osobná asistencia je poskytovaná len minimálnemu percentu fyzicky, zmyslovo a mentálne znevýhodnených osôb, čo ukazuje, že výška pomoci potrebným osobám je viditeľne podhodnotená. Nevedú sa štatistiky, koľko je z toho detí či ťažko telesne znevýhodnených osôb. V mnohých okresoch nie je navyše žiadna osoba, ktorej by bola poskytnutá kompenzácia v podobe osobnej asistencie v plnom rozsahu, čo je na Slovensku maximálne 20 hodín denne, hoci v praxi je nemožné, aby v rámci celých okresov neexistovala jediná osoba s ťažkým telesným znevýhodnením.
Ďalším porušením článku 19 Dohovoru - Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti - je fakt, že osoby, ktoré asistujú alebo opatrujú znevýhodnených členov a znevýhodnené členky svojej rodiny, sú trestané kvôli veku priamo zákonom 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Ten odmieta finančnú podporu rodičov telesne znevýhodnených detí vo veku 6-18 rokov, ktorí by chceli asistovať, ale podľa zákona to z dôvodu veku dieťaťa vykonávať nemôžu. Znevýhodneným osobám starším ako 18 rokov môže rodina asistovať len v činnostiach presne určených zákonom, a to v maximálnej výške 4 hodiny denne.
Štát nepovažuje osobnú asistenciu za zamestnanie i napriek skutočnosti, že osoba vykonávajúca osobnú asistenciu je povinná platiť daň z príjmu, tj. výkonu služby osobnej asistencie. Zároveň však táto osoba nemá nárok na sociálne zabezpečenie, ani na dôchodok. Nemá tiež nárok na dovolenku, ani na nemocenské dávky.
Vzhľadom na štátom stanovené uvedené podmienky je fluktuácia osobných asistentov a asistentiek veľmi vysoká, avšak hľadanie vždy novej asistencie ostáva často len na klientele. Z dôvodu nedostatku vytvárania príslušných sociálnych služieb v každej oblasti tak ťažko telesne znevýhodnená klientela nemá inú šancu, než sama hľadať novú potenciálnu osobnú asistenciu, čo znamená množstvo každodennej neplatenej práce. Čím vyšší je stupeň jeho/jej fyzického znevýhodnenia, a teda i požadovaných hodín osobnej asistencie, tým väčší je počet hľadaných osobných asistentov i asistentiek, a teda i množstvo práce klienta/klientky s cieľom zabezpečiť si a následne i motivovať svoju osobnú asistenciu, aby ju v tejto práci čo najdlhšie udržala. Klientela je povinná učiť novú asistenciu všetko potrebné, koordinovať jej príchody a prácu, vyplácať jej včas finančnú odmenu a odovzdávať mesačné výkazy na sociálnom úrade – tieto práce však vykonáva úplne zdarma. Okrem toho musí zabezpečiť hygienické a zdravotné pomôcky pre osobnú asistenciu, nezriedka s ňou komunikovať prostredníctvom mobilného telefónu a zasielať poštou mesačné výkazy sociálnemu úradu (keďže prostredníctvom e-mailu je to dovolené výhradne s elektronickými podpismi, ktoré telesne znevýhodnená osoba spravidla nemá), pričom spomenuté výdaje platí klientela z vlastných zdrojov bez akejkoľvek náhrady. Všetko uvedené musí byť zabezpečené bez ohľadu na zdravie alebo únavu klienta či klientky.
V tomto ohľade nie je klientela chránená žiadnym spôsobom, ba navyše je trestaná za svoju často doživotnú potrebu osobnej asistencie ako i za množstvo neplatenej práce, ak ju nevykoná včas. Napríklad, ak klientela neodovzdá včas výkaz o osobnej asistencii, peňažný príspevok nebude asistencii, ktorá pracovala celý uplynulý mesiac, vyplatený, a to ani spätne. Obmedzenie sa praktizuje aj v prípade, že klientela je chorá, akútne neschopná zaistiť vypracovanie a odovzdanie výkazu alebo v prípade, že správa sa pri zasielaní poštou stratila a neexistuje potvrdenie pošty o odoslaní tejto správy. Mesačné výkazy musia byť zaslané na sociálny úrad aj v prípadoch ťažko telesne znevýhodnených jedincov, ktorých zdravotný stav sa nikdy nezlepší alebo sa dokonca zhoršuje, takže je zrejmé, že peňažný príspevok budú musieť poberať do konca svojho života podobne ako dôchodok, ktorý, paradoxne, mesačne dokladovať netreba.
Telesne znevýhodnená osoba je trestaná štátom aj v oblasti súkromného života, hlavne ak vezmeme do úvahy rodinný stav takej klientely, ktorá je závislá na osobnej asistencii. Hoci článok 23 Dohovoru - Rešpektovanie domova a rodiny - zaväzuje zmluvné štáty, aby prijali opatrenia na odstránenie diskriminácie osôb so zdravotným znevýhodnením vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa manželstva, rodiny, rodičovstva a vzťahov na rovnakom základe s ostatnými, a hoci ochranu manželstva, rodina a rodičovstva zaručuje článok 41 Ústavy Slovenskej republiky, telesne znevýhodnené osoby sú v tomto smere silno diskriminované. Podľa zákona 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia štát obmedzuje finančnú pomoc týmto osobám tým, že všetky príjmy znevýhodnenej osoby berie do úvahy spolu s príjmom spoločne posudzovaných osôb (manžela, manželky, maloletých detí s príjmami). Keďže takýto celkový príjem sa zdá byť dostatočne vysoký, peňažné príspevky – a to dokonca aj príspevok na osobnú asistenciu, ktorá pre telesne znevýhodnenú osobu pracuje – sa jej rapídne znížia, ba až odnímu. V porovnaní s voľnými vzťahmi sú tak manželské páry v otázke peňažných príspevkov diskriminované.
Telesne znevýhodnený jedinec je tak nútený neuzavrieť manželstvo, aby mu nebola odňatá podstatná časť kompenzácie. Výsledkom tohto zákona je skutočnosť, že znevýhodnená osoba je silno diskriminovaná bez ohľadu na to, či manželstvo uzavrie alebo nie: rozhodnutie neuzavrieť ho podporuje stereotypné vnímanie telesne znevýhodnených ľudí ako neatraktívnych bytosti bez partnerského záujmu, no ak manželstvo takáto osoba uzatvorí, je ukrátená o peňažnú podporu. Vzhľadom na posledný uvedený fakt je navyše takáto osoba vystavená finančnej závislosti na partnerovi/partnerke. V dlhodobom horizonte to môže viesť dokonca k domácemu násiliu, ktorým sú podľa štatistík najviac ohrozené práve ženy. Týmto spôsobom je porušený aj článok 6 Dohovoru - Ženy so zdravotným postihnutím. Telesne znevýhodnená osoba sa za týchto podmienok nemá šancu integrovať do spoločnosti, založiť si rodinu, zamestnať sa a dosiahnuť kariérny rast.
Slovensko ako zmluvný štát nezaisťuje práva a povinnosti znevýhodnených osôb pokiaľ ide o opatrovníctvo, poručníctvo, zverenectvo, adopciu detí alebo podobné inštitúty, aj keď tieto pojmy existujú vo vnútroštátnych právnych predpisoch. Zmluvná strana neposkytuje potrebnú pomoc pre znevýhodnené osoby pri výkone ich rodičovských povinností, napríklad existujú vážne telesne znevýhodnení rodičia, ktorým nebola priznaná dostatočná pomoc osobnej asistencie pri starostlivosti o dieťa, čím sú diskriminovaní. Slovenská republika nezabezpečuje rovnaké práva s ohľadom na rodinný život ani pre všetky telesne znevýhodnené deti. Keďže verejné stavby vrátane škôl nie sú vo väčšine prípadov bezbariérové, tieto deti majú veľmi veľké problémy v oblasti vzdelávania a voľnočasových aktivít. Aj keď Dohovor prehlasuje, že "na účel uplatňovania týchto práv a predchádzania zatajovaniu, opúšťaniu, zanedbávaniu a segregácii detí so zdravotným postihnutím sa zmluvné strany zaväzujú, že budú poskytovať deťom so zdravotným postihnutím a ich rodinám včasné a úplné informácie, služby a podporu," realita je na Slovensku iná. Články Dohovoru 7 - Deti so zdravotným postihnutím - a 24 - Vzdelávanie - sú tak porušované v mnohých ohľadoch.
V otázke peňažných príspevkov pri opatrovaní je situácia podobná ako u osobnej asistencie: štát znevažuje úlohu rodičov, ktorí odmietajú umiestniť znevýhodneného člena či znevýhodnenú členku rodiny v ústavnom zariadení, ale umožňujú im žiť svoj život dôstojne doma. Štát týmto osobám obmedzí finančnú podporu na základe príjmu ako znevýhodnenej osoby, tak aj jej opatrovateľa/opatrovateľky. Nie je zriedkavosťou, ak opatrujúca osoba, ktorá je členkou či členom rodiny, nedostáva za svoju opateru viac ako 50 - 200 € mesačne, čo nestačí ani na zabezpečenie základných životných potrieb (jedlo a bývanie) opatrujúcej osoby. Štát neberie do úvahy skutočné a nevyhnutné výdavky rodiny, ktorej členom či členkou je jedna alebo dokonca viac telesne znevýhodnených osôb. Každé zvýšenie príjmov vedie automaticky k zníženiu výšky peňažného príspevku pre opatrujúcu osobu.
V zásade možno skonštatovať, že všetky finančné kompenzácie sú viazané na príjem spoločne posudzovaných osôb, a to napriek tomu, že kompenzácia nemá nič spoločného s inými osobami - v prípade osobnej asistencie alebo opatrovania sú telesne znevýhodnené osoby dokonca potrestané štátom za svoje telesné znevýhodnenie, keďže kvôli nutnosti príjmu svojich osobných asistentov, asistentiek či opatrujúcich osôb si nemôžu zarobiť na svoje vlastné živobytie. Podľa slovenského zákona 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia sú telesne znevýhodnené osoby, ktoré sú závislé na kompenzáciách ako je peňažný príspevok na osobnú asistenciu, obmedzené nutnosťou nezarábať viac ako štvornásobok životného minima vrátane dôchodku a príjmu spoločne posudzovaných osôb. Celkový príjem všetkých týchto osôb by tak nemal presahovať cca 700 eur.
Je paradoxné, že zatiaľ čo nízke príjmy telesne znevýhodnených a s nimi spoločne posudzovaných osôb sú podmienkou pre poskytnutie príspevku na osobnú asistenciu, ktorá je pre prežitie znevýhodnených absolútne nevyhnutná, rodičovský príspevok dostanú podľa zákona 571/2009 o rodičovskom príspevku rodičia od 1. januára 2011 bez ohľadu na ich príjmy, a to aj v prípade ich plateného zamestnania alebo akéhkoľvek iného druhu zárobkovej činnosti. Táto obrovská diskriminácia bráni telesne znevýhodneným ľuďom v ich kariére, konkrétne im znemožňuje dostať sa na vyššie pozície, ktoré zároveň nie sú dostatočne vysoké na to, aby im umožnili zarobiť si na seba a súčasne i na svoju asistenciu – pokiaľ totiž plat telesne znevýhodnenej osoby presiahne povolený limit, zmení sa prakticky na mzdy jej asistentov a asistentiek. Týmto spôsobom sú znevýhodnené osoby držané na najnižších pozíciách bez možnosti kariérneho rastu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nutné skonštatovať, že článok 27 Dohovoru - Práca a zamestnávanie - je na Slovensku jedným z najviac porušovaných článkov. Väčšina telesne znevýhodnených ľudí je nezamestnaných v dôsledku diskriminácie na základe telesného znevýhodnenia, ktorá na Slovensku prevláda. Aj napriek oficiálnej propagande štát nepodporuje pracovné príležitosti a profesijný postup telesne znevýhodnených osôb na voľnom trhu práce, naopak, rôznymi obmedzeniami uvedenými vyššie im bráni pracovať. Hoci štát by mal poskytovať podporu znevýhodneným pri hľadaní, získavaní i udržaní zamestnania, ako i pri návrate doňho, opak je pravdou. Telesne znevýhodnené osoby štát nepovzbudzuje v tom, aby si našli prácu na rovnakom základe s ostatnými, keďže v praxi sa realizuje ich vylúčenie a sociálna izolácia od zvyšku spoločnosti v tzv. chránených dielňach. Vo vidieckych oblastiach, kde nič také neexistuje, je vysoká nezamestnanosť týchto jedincov, ktorí zostávajú nezamestnanými po zvyšok ich života. A ako je uvedené vyššie, v prípade zamestnania je osobná asistencia, ako najvýznamnejša podpora pre mnoho telesne znevýhodnených, obmedzená s ohľadom na príjem znevýhodnenej osoby a spoločne posudzovaných osôb, ktorý nesmie presiahnuť štvornásobok životného minima. V skutočnosti sa teda nutnosť osobnej asistencie stáva na Slovensku pre osoby, ktoré bez nej nemôžu samostatne žiť, zároveň nesmiernou záťažou a trestom.
S ohľadom na všetko uvedené je zrejmé, že mnoho telesne znevýhodnených osôb žije na Slovensku v chudobe. Kompenzačné pomôcky a vybavenie sú pre ne dostupnými predovšetkým prostredníctvom zdravotného poistenia. Tieto pomôcky však pre ne nie sú robené na mieru, následkom čoho sa zdravie ich užívateľov a užívateliek zhoršuje. Kompenzačné pomôcky a vybavenie na mieru sú dostupné len vo vysokých cenových reláciách, takže potrebné osoby si ich nemôžu dovoliť kúpiť. Keďže vhodné pomôcky sú významným doplnkom pre väčšinu potrebných, následne sú nútenými žobrať peniaze na ich nákup od nadácií a bežného obyvateľstva. V dôsledku toho sú telesne znevýhodnené osoby vnímané spoločnosťou ako úbohé. Ich sociálny status je rapídne nízky.
Aj keď sa však na Slovensku telesne znevýhodneným osobám bráni dosiahnuť vyšší zárobok, zároveň sú nútené utratiť viac peňazí a to nielen na asistenciu (telefonické hovory, hygienické pomôcky, zasielanie mesačných výkazov na sociálny úrad, atď.) a na kompenzačné pomôcky, ktoré zdravotná poisťovňa odmietla preplatiť, ale v porovnaní s bežnou populáciou sú tiež vzhľadom na prevládajúce bariéry v spoločnosti nútené utratiť omnoho viac peňazí na každodenné aktivity. Už len získanie potrebných informácií o bezbariérovosti vo verejných priestoroch je obrovský problém. Neexistujú žiadne verejne prístupné informačné služby, ani webové stránky, ktoré by poskytovali komplexné informácie o bezbariérovosti úradných, kultúrnych či športových objektov, ani rekreačných, ubytovacích a stravovacích zariadení. Nie sú stanovené žiadne zákonné predpisy ani požiadavky na tieto zariadenia, ktoré by im ukladali povinnosť uvádzať informácie o bezbariérovosti vo svojich informačných materiáloch a na webových stránkach, takže aj v prípade ich bezbariérovosti musia osoby, ktoré sú na to odkázané, vyvinúť osobitné úsilie, aby tieto informácie získali. Povinné poskytnutie týchto informácií verejnosti by nielen motivovalo telesne znevýhodnené osoby pohybovať sa vo verejnom priestore, ale šetrilo by im to aj čas a hlavne peniaze vynaložené na zložité obstarávanie týchto životne dôležitých informácií.
Uvedené informácie sú nevyhnutné nielen z dôvodu starých neprístupných budov, ale aj preto, že Slovenská republika má nevyhovujúci zákon o bezbariérovom prostredí, ktorý sa v mnohých prípadoch navyše ani nedodržiava. Následkom toho sú nové obytné i verejné budovy (školy, úrady, zdravotnícke zariadenia) postavené a schválené s architektonickými bariérami, čo znova vedie k diskriminácii a izolácii znevýhodnených. Pretože na Slovensku sa nestavajú bezbariérové byty, títo ľudia nemôžu žiť samostatný život mimo svojej rodiny alebo príbuzných. Celoživotná závislosť na nich tak bráni znevýhodneným založiť si vlastnú rodinu, nadobudnúť pocit dopelosti a zodpovednosti za seba i svoje jednanie, čo vedie k porušeniu článkov Dohovoru 8 - Zvyšovanie povedomia, 19 - Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti a 28 - Primeraná životná úroveň a sociálna ochrana.
Odľahčovacia služba na Slovensku prakticky neexistuje, a pokiaľ niekde existuje, je finančne nedostupná, preto starajúcej sa rodine ako manželovi, manželke či rodičom neostáva mnohokrát nič iné, než opatrovať či asistovať nonstop 24 hodín denne 365 dní v roku bez oddychu a nároku na odmenu. Výsledkom je, že mnoho telesne znevýhodnených a ich rodín žije prakticky v rastúcej chudobe na okraji spoločnosti. Je jasné, že za týchto podmienok nemôže byť dodržiavaný článok 28 Dohovoru - Primeraná životná úroveň a sociálna ochrana.
Neexistuje ani žiadna finančná podpora opatrujúcich osôb a osobnej asistencie pre telesne znevýhodnené osoby v priebehu dovoleniek, následkom čoho sú znevýhodnení ľudia plne závislí v otázke trávenia dovolenky na dobrej vôli svojich známych alebo príbuzných, keďže si nemôžu dovoliť platiť dovolenkové ubytovanie a stravu svojej osobnej asistencii. Nielenže to podporuje nežiadúcu závislosť telesne znevýhodnených na ich rodinných príslušníkoch, príslušníčkach a príbuzných, ale nakoniec to bráni mnohým znevýhodneným v samotnej rekreácii a cestovaní, čo vedie opäť k porušeniu článku 30 Dohovoru - Účasť na kultúrnom živote, rekreácii, záujmových aktivitách a športe. Toto porušenie možno pozorovať najmä v prípade ťažko telesne znevýhodnených jedincov pohybujúcich sa pomocou elektrických vozíkov, ktorí sú v oblasti rekreácie, trávenia voľného času či kultúrneho a športového vyžitia veľmi diskriminovaní kvôli nedostupnosti takých verejných budov a absencii alebo nedostupnosti potrebných pomôcok v nich, ako sú kiná, divadlá, reštaurácie, ubytovne, penzióny, kempy, bazény, športoviská, štadióny, nehovoriac o pamätihodnostiach a kultúrnych pamiatkach štátneho významu.
Ďalším hrozným aspektom súčasného stavu neprístupnosti je skutočnosť, že na Slovensku je nedostatok bezbariérovej dopravy. Verejná doprava je dostupná len čiastočne v niektorých mestách, pričom situácia v hlavnom meste je zúfalá. V Bratislave premáva len malý počet bezbariérových autobusov a žiadne bezbariérové električky. V celej krajine neexistuje sieť prístupnej verejnej dopravy a to bez ohľadu na to, či sa jedná o vlaky alebo autobusy.
Bezbariérové diaľkové autobusy neexistujú na Slovensku vôbec. A pokiaľ ide o vlaky, Železnice slovenskej republiky síce sľubujú istú bezbariérovosť hlavných vlakov, no telesne znevýhodnená osoba musí požiadať o zaradenie vagóna s bezbariérovou úpravou do vlakovej súpravy niekoľko dní alebo dokonca týždňov pred uskutočnením cesty. Ani potom však nie je žiadna záruka, že takýto vagón bude do súpravy skutočne zaradený. Bezbariérové nočné vlaky neexistujú vôbec a pridanie takéhoto vagóna nie je možné ani na požiadanie. Špeciálne pohyblivé plošiny určené na prepravu telesne znevýhodnených z vlaku na nástupište a naopak nie sú k dispozícii v každej stanici. Okrem toho sú často z dôvodu architektonických bariér neprístupné i samotné stanice. Na základe všetkého uvedeného musíme potvrdiť, že článok 9 - Prístupnosť - je jedným z najviac porušovaných článkov Dohovoru.
Podľa slovenského zákona 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia existuje možnosť peňažného príspevku pre zdravotne znevýhodnené osoby na nákup automobilu, avšak tento príspevok sa obmedzuje len na tých znevýhodnených jedincov, ktorí pracujú alebo študujú. Osoby, ktoré toto kritérium nespĺňajú sa však nemôžu uchádzať o štúdium alebo prácu, pretože na miesto ich potencionálneho štúdia či práce sa ani nedostanú. Ide o začarovaný kruh nezamestnanosti a následnej nemožnosti získať príspevok na nákup motorového vozidla. Vo výsledku je tak kategória tých znevýhodnených osôb, ktoré vôbec nemajú možnosť pracovať alebo študovať, úplne vylúčená zo spoločenského života a článok 19 Dohovoru - Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti - je aj v tomto prípade porušený.
To isté sa deje s osobami, ktoré nie sú schopné získať vodičský preukaz z dôvodu svojho telesného znevýhodnenia a nemajú žiadnu pravidelnú asistenciu ani príbuzné osoby vlastniace vodičské oprávnenie. V Slovenskej republike stále nie je možné získať vodičský preukaz osobami, ktoré by mohli riadiť automobil iným spôsobom ako pomocou volantu (tj. dotykom prstami alebo bradou, joystickom a pod.) Neexistuje ani osveta či vzdelávacie školenia na podporu a zavedenie týchto vodičských alternatív do praxe. Ani samotní ťažko telesne znevýhodnení ľudia nemajú často predstavu o takýchto možnostiach viesť bežný život. Na základe uvedeného možno povedať, že Slovenská republika neposkytuje prístupné informácie telesne znevýhodneným o kompenzačných pomôckach na mobilitu, o zariadeniach a podporných technológiách vrátane nových technológií, ako ani o iných formách pomoci, o podporných službách a zariadeniach, čím porušuje článok 4 Dohovoru - Všeobecné záväzky.
V tejto súvislosti treba spomenúť aj ďalší veľký aspekt nedodržania Dohovoru, ktorým je skutočnosť, že na Slovensku chýba nielen prístupná doprava, ale aj prístupné toalety v miestach rekreácie, voľnočasových aktivít, kultúry a športu alebo priamo v mestách. Táto skutočnosť bráni mnohým potrebným ľuďom tráviť svoj čas vo verejnom priestore. V tomto ohľade sú ženy, v porovnaní s mužmi, diskriminované najviac, keďže práve ony potrebujú použiť toaletnú kabínu pri každom fyzickom vylučovaní ako aj pri menštruácii; práve kabína je však v mnohých prípadoch tým najmenším a najmenej prístupným miestom celého priestoru toaliet. Keďže ženy na Slovensku zažívajú vzhľadom na nedostatok dostupných toaliet väčšie vylúčenie z verejného priestoru, článok 6 Dohovoru - Ženy so zdravotným postihnutím - je týmto spôsobom porušený.
Slovenská republika tiež koná v rozpore s článkom 20 Dohovoru - Osobná mobilita -, pretože neprijala žiadne opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility telesne znevýhodnených s najvyššou možnou mierou nezávislosti a neumožňuje im osobnú mobilitu podľa ich vlastného výberu a za prijateľné ceny. Štát neuľahčuje prístup znevýhodnených osôb ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, vybaveniam, podporným technológiám, informáciám a sprostredkovateľskej forme osobnej asistencie. Štát ani nezaisťuje ich dostupnosť. Štát neposkytuje znalosti v oblasti mobility pre telesne znevýhodnené osoby a s nimi pracujúci odborný personál. Nemotivuje subjekty ani k výrobe kompenzačných pomôcok, zariadení a podporných technológií, ani k zvažovaniu všetkých aspektov mobility pre znevýhodnené osoby.
Na Slovensku nie je dostupná sieť podporných služieb pre telesne znevýhodnených ľudí. Osobná asistencia je výrazne oklieštená, táto práca nie je považované za zamestnanie, osobní asistenti a osobné asistentky nemajú sociálne zabezpečenie v porovnaní s ostatnými a vo väčšine miest a dedín nie sú žiadne denné centrá pomoci, prípadne sú finančne nedostupné, takže rodiny, jednotlivci i jednotlivkyne si ich nemôžu dovoliť platiť. Následkom toho žije mnoho telesne znevýhodnených ľudí v nedôstojných podmienkach a utrpení. Existuje len pokračujúca izolácia telesne znevýhodnených. Opäť sa tým porušuje článok 19 Dohovoru - Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti.
Slovenská republika porušuje aj článok 22 Dohovoru - Rešpektovanie súkromia. Telesne znevýhodnené osoby bývajú bez ohľadu na miesto ich trvalého pobytu alebo prostredia vystavené svojvoľnému alebo nezákonnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova či korešpondencie alebo iných druhov komunikácie, a zažívajú útoky na svoju česť a povesť. Telesne znevýhodnené osoby nemajú žiadnu právnu ochranu proti takým zásahom alebo útokom a na Slovensku neexistuje zvlášť ochranca či ochrankyňa práv pre osoby s telesným znevýhodnením, kam by sa diskriminované osoby mohli obrátiť so žiadosťou o pomoc. Aj keď totiž slovenská Ústava vo svojich článkoch 16, 19, 22 a 41 zaručuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, a aj keď podľa článku 21 Ústavy je obydlie nedotknuteľné, tieto práva sú zároveň obmedzené zákonom 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, § 57: zákon Slovenskej republiky nariaďuje telesne znevýhodneným osobám poberajúcim peňažný príspevok povinnosť "umožniť návštevu zamestnanca príslušného úradu v mieste svojho trvalého alebo prechodného pobytu." Osobný priestor a súkromie klienta či klientky asistenčných služieb v prostedí svojho domova tak môže byť ľubovoľne narušený, hoci klient/klientka sociálnej služby v zariadení má podľa zákona 448/2008 o sociálnych službách právo na nenarušovanie svojho osobného priestoru. Tu je nutné zdôrazniť, že na Slovensku má inštitucionálne prostredie prednosť pred prostredím domácim. Nie je tu ani žiadna skutočná ochrana dôvernosti osobných údajov a informácií o zdravotnom stave na rovnakom základe s ostatnými.
Jednou z najhorších situácií na Slovensku je zanedbanie pri zabezpečení primeraného ubytovania pre telesne znevýhodnené osoby. Prístupné bývanie a ubytovanie nie je na Slovensku k dispozícii viac ako 20 rokov, čo vedie k tomu, že ťažko telesne znevýhodneným osobám nie je umožnené stať sa nezávislými a založiť si vlastnú rodinu. V porovnaní s bežnou populáciou je tak znevýhodneným odopreté právo na reprodukciu a rodinný život podľa vlastných predstáv. Ide o vážny a zložitý problém porušovania mnohých článkov Dohovoru zaoberajúcich sa nezávislým životom, zvyšovaním povedomia, súkromím, dôstojnosťou, rodinou a reprodukciou.
Zhoršovanie zdravotného stavu telesne znevýhodnených je hrozným výsledkom porušovania článku 25 Dohovoru - Zdravie. Aj keď podľa Dohovoru "zmluvné štáty uznávajú, že osoby so zdravotným postihnutím majú právo na najvyššiu dosiahnuteľnú úroveň zdravia bez diskriminácie na základe zdravotného postihnutia," vyhlásenie je len slovom na papieri. Slovenská republika neprijala žiadne opatrenia potrebné na zabezpečenie prístupu telesne znevýhodnených k rodovo senzitívnym zdravotným službám vrátane zdravotnej rehabilitácie. Pomocné zdvižné zariadenia určené pre mobilitu ťažko znevýhodnených nie sú dostupné v mnohých prípadoch ani na oddeleniach fyzioterapie, čím je týmto osobám zabránené využitie kúpeľných vaní, bazénov a ďalšieho vybavenia, ktoré by pomohlo v zlepšení ich zdravotného stavu. Zdravotné poistenie sú ochotné uhradiť im rehabilitačné terapie iba v nemocniciach (iné alternatívy nie sú podporované), a to dvakrát ročne po dobu maximálne 7 dní. Výnimky z tohto pravidla sú u chronických stavov hlavne tých ťažko telesne znevýhodnených, ktorí/ktoré nie sú po úraze, ale sú závislí/závislé na každodennej fyzioterapii, veľmi zriedkavé.
Na Slovensku neexistujú takmer žiadne služby určené na minimalizáciu alebo prevenciu zhoršovania stavu telesne znevýhodnených. Ak existujú, potom sa nenachádzajú vo vidieckych oblastiach a v dostupnej blízkosti týchto ľudí. Médiá pravidelne poskytujú verejnosti zavádzajúce, nepresné a skreslené fakty o tom, aké výhody poskytuje štát telesne znevýhodneným. Negatívne nálady spoločnosti sú tak namierené proti sociálne vylúčeným skupinám, ktoré verejnosť ovplyvnená médiami a vládou viní z toho, že žijú z daní bežnej populácie, ktorá sa cíti týmto spôsobom využívaná. Zvyšovanie povedomia o ľudských právach, dôstojnosti, autonómii a potrebách telesne znevýhodnených je len zbožné prianie potrebných, nie však snaha Slovenskej republiky. Tým bráni plnému začleneniu ťažko telesne znevýhodnených do spoločnosti, ako aj ich účasti na všetkých oblastiach života. Článok 26 Dohovoru - Habilitácia a rehabilitácia - je tak v mnohých ohľadoch porušovaný.
Ak sa človek s telesným znevýhodnením snaží presadzovať a zlepšovať svoj život a usadí sa mimo územia Slovenskej republiky, je podľa zákona 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia povinný pod hrozbou odňatia všetkých peňažných príspevkov, vrátane takého zásadného príspevku ako je príspevok na osobnú asistenciu, zdržiavať sa na území Slovenska každých 60 dní. Takáto znevýhodnená osoba je povinná cestovať na územie domovskej krajiny, aj keď nemá možnosť dopraviť sa tam bezbariérovými dopravnými prostriedkami a zo strany štátu jej nebol poskytnutý žiaden príspevok na kúpu bezbariérového motorového vozidla. Okrem toho všetky cestovné náklady spojené s touto cestou musí sebe i svojej osobnej asistencii hradiť telesne znevýhodnená osoba bez príspevku zo strany štátu. Sloboda pohybu telesne znevýhodnenej populácie tak nie je na Slovensku zaistená na rovnakom základe s ostatnými. Ak ktorákoľvek telesne znevýhodnená osoba cíti motivováciu zlepšiť svoju zlú situáciu týmto spôsobom, nachádza sa v dôsledku diskriminačného slovenského zákona v omnoho zložitejšej situácii ako bežná populácia. V tomto ohľade sú porušované články Dohovoru 18 - Sloboda pohybu a štátna príslušnosť, 19 - Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti a 20 - Osobná mobilita.
Ak sa telesne postihnuté osoby, ich osobná asistenta, opatrovatelia a opatrovateľky, priatelia, priateľky alebo rodinní príslušníci a príslušníčky či niektoré mimovládne organizácie a ich zástupcovia alebo zástupkyne snažia zmeniť systém a navrhnúť zlepšenia pre telesne znevýhodnenú populáciu, býva ich úsilie ignorované vládou a sú známe aj prípady osôb, ktoré sú prenasledované sociálnymi úradmi s cieľom znížiť ich kompenzácie a týmto spôsobom ich zastrašiť. Verejné vyjadrovanie názorov telesne znevýhodnených osôb a mimovládnych organizácií na daný systém nie je podporované. Ak sa o to snažia, ich hlas je v podstate ignorovaný. Posledným známym prípadom je petícia proti diskriminačnej zmene zákona 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia zorganizovaná skupinou ťažko telesne znevýhodnených ľudí, ktorú podpísalo vyše 10 000 osôb, no ktorá bola v rámci parmalentného jednania zamietnutá.
Obraz života telesne znevýhodnených v médiách je veľmi skreslený, keďže tieto osoby sú prezentované predovšetkým ako osoby potrebné, ktorým je nutné pomáhať, pričom to, čo dokážu robiť, je zvyčajne prezentované ako výnimka, zázrak alebo senzácia. Takáto prezentácia sa sústreďuje na problematizáciu ich telesného znevýhodnenia, no takmer nikdy sa neproblematizuje štátny systém alebo nevhodné zákony, ktoré im bránia v bežnom živote. Ich účasť na veciach verejných nie je podporovaná vôbec. Článok 29 Dohovoru - Účasť na politickom a verejnom živote - je všetkým vyššie uvedeným na Slovensku porušovaný.
Slovenská republika nemá snahu spolupracovať s ostatnými štátmi ohľadom potrieb ľudí s telesným znevýhodnením, čo je v rozpore s článkom 32 Dohovoru - Medzinárodná spolupráca. Telesne znevýhodnené osoby a mimovládne organizácie zaslali vláde niekoľko návrhov a pripomienok k návrhu novely zákona 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré sa zaoberali otázkami telesne znevýhodnených. Tieto návrhy boli inšpirované situáciou v krajinách s vyššou sociálnou úrovňou, ako je napríklad Švédsko. Vláda ich však odmietla implementovať do novely zákona podobne, ako odmietla vyššie uvedenú petíciu, ktorú podpísalo vyše 10 000 obyvateľov a obyvateliek.
Keďže jednotliví telesne znevýhodnení jedinci neboli zapojení do plnej účasti na vyššie uvedených procesoch a prakticky sú vylúčení z implementácie Dohovoru na národnej úrovni ako aj z monitorovacieho procesu, porušuje sa tým článok 33 Dohovoru - Vykonávanie dohovoru na vnútroštátnej úrovni a monitorovanie.Slovenský Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím bol založený v súlade s článkom 34 Dohovoru - Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ale odvažujeme sa skonštatovať, že nereprezentuje vôľu väčšiny telesne znevýhodnených, ich asistencie, priateľov, priateliek ani rodinných príslušníkov a príslušníčok, ale pracuje v súlade s predpismi a nariadeniami vlády, ktorá nechápe dôležitosť Dohovoru, ani jeho prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi v súlade s článkom 7, § 5 Ústavy Slovenskej republiky.
Hoci vláda Slovenskej republiky pred verejnosťou a zahraničím tvrdí, že uznáva a zastáva rovnaké práva všetkých telesne znevýhodnených osôb na rovnakom základe s ostatnými, a hoci tvrdí, že prijme účinné opatrenia proti ich diskriminácii, jej tvrdenia nekorešpondujú s každodennou realitou. Právne normy a obmedzenia bránia ľuďom v plnom využívaní ich práv. V skutočnosti na Slovensku stále prevláda segregácia a inštitucionalizácia. Množstvo telesne znevýhodnených ľudí je nútených žiť v určitom prostredí proti svojej vôli (napr. v sociálnych zariadeniach, ale aj v zlých podmienkach so svojimi rodinami, kde sú praktizované rôzne formy domáceho násilia; hoci dáta týkajúce sa tohto problému sa neuvádzajú), pretože na Slovensku nemajú tieto osoby vytvorené podmienky na rovnakom základe s ostatnými.
Vieme, že oficiálna správa Slovenskej republiky pre OSN neodráža skutočnú situáciu znevýhodnených ľudí na Slovensku. Zameriava sa na niekoľko málo zmien, ktoré sú v kontexte celkovej situácie nepodstatné alebo podstatné len čiastočne, nevýhodné a neodrážajúce skutočné potreby znevýhodnených osôb. Slovenská republika nielen zakrýva vážnosť celej tejto situácie, ale navyše je táto zlá situácia zneužívaná vládou proti samotným telesne znevýhodneným osobám.
Z dôvodu bariérovosti a zlej politike má na Slovensku mnoho z týchto ľudí nedostatočné vzdelanie, čo má za následok ich neschopnosť brániť sa proti zlým zákonom, prenasledovaniu a popieraniu ich práv. Vzhľadom na nedostatok vzdelania a jazykových znalostí nie sú títo ľudia schopní obrátiť sa na medzinárodné organizácie. Sú natoľko zameraní na každodenné prežitie, že im nezostáva dostatok priestoru a síl pokúsiť sa riešiť situáciu iným spôsobom. Problematickou je tiež skutočnosť, že znevýhodnení ľudia sú vo svojich problémoch atomizovaní a nevedia, kam sa obrátiť o pomoc, pretože vláda im nikdy nepomohla a necítia ani podporu a pochopenie v ich vážnych problémoch za strany organizácií, ktoré sú tiež napojené na vládu.
Vláda tiež zneužíva skutočnosť, že z dôvodu bariér a nedostatku osobnej asistencie je pre túto skupinu ľudí takmer nemožné, aby sa zhromaždila a protestovala proti ich nedôstojnému životu v týchto podmienkach. I vzhľadom na svoju zlú ekonomickú a celkovú situáciu sa mnoho telesne znevýhodnených osôb obáva vyjadriť svoju nespokojnosť napr. aj podpísaním petície, pretože majú obavy z toho, že by im bol odňatý aj ten minimálny príspevok na prežitie, ktorý teraz dostávajú.
Celková situácia telesne znevýhodnených ľudí na Slovensku je nesmierne zložitá a ťažká a mnohé skutočnosti o daných podmienkach osôb, ktoré sú samy diskriminované neprijateľným spôsobom, nevidno pri pohľade zvonku bez podrobnej informovanosti. Obraciame sa preto na Výbor pri OSN, aby sa táto vážna vec nezľahčovala, ale prešetrila, a žiadame, aby sa výbor v tejto veci neobracal len na nekompetentnú slovenskú vládu, ale aby vytvoril nezávislé skupiny, ktoré by profesionálnym spôsobom preskúmali situáciu ťažko telesne znevýhodnených ľudí na Slovensku.
Správu vypracovala: Mgr. Daniela Komanická, Brezina, Slovenská republika
(ťažko telesne znevýhodnená Slovenka žijúca momentálne v Prahe v Českej republike)
Bratislava 28. júna 2012
Štatistické údaje z Úradov práce sociálnych vecí a rodiny k 30.6.2011 |
|||
Osobná asistencia |
|||
ÚPSVaR |
Počet ZŤP osôb |
Počet osôb poberajúcich peňažný príspevok na osobnú asistenciu |
Počet osôb s priznaným rozsahom osobnej asistencie 20 hodín denne |
Bánovce nad Bebravou |
6 962 |
97 |
0 |
Banská Bystrica |
2 147 |
106 |
0 |
Banská Štiavnica |
6 601 |
75 |
0 |
Bardejov |
8 549 |
72 |
0 |
Bratislava I. |
2 588 |
120 |
2 |
Bratislava II. |
7 427 |
300 |
1 |
Bratislava III. |
4 121 |
165 |
3 |
Bratislava IV. |
4 808 |
233 |
0 |
Bratislava V. |
5 472 |
294 |
11 |
Brezno |
4 463 |
47 |
0 |
Čadca |
11 413 |
42 |
0 |
Detva /Zvolen/ |
viď Zvolen |
15 |
0 |
Dolný Kubín |
3 161 |
32 |
0 |
Dunajská Streda |
6 378 |
409 |
0 |
Galanta |
7 284 |
58 |
0 |
Humenné |
10 154 |
145 |
1 |
Kežmarok |
3 920 |
64 |
0 |
Komárno |
5 784 |
72 |
0 |
Košice |
19 571 |
984 |
2 |
Krupina /Zvolen/ |
viď Zvolen |
14 |
0 |
Levice |
13 060 |
92 |
0 |
Liptovský Mikuláš |
3 686 |
52 |
0 |
Lučenec |
13 125 |
94 |
0 |
Malacky |
4 084 |
56 |
8 |
Martin |
9 350 |
313 |
1 |
Michalovce |
10 599 |
153 |
0 |
Myjava |
2 239 |
17 |
0 |
Námestovo |
8 917 |
120 |
0 |
Nitra |
7 443 |
225 |
0 |
Nové Mesto nad Váhom |
7 140 |
32 |
0 |
Nové Zámky |
13 759 |
107 |
0 |
Partizánske |
6 997 |
97 |
0 |
Pezinok |
3 809 |
85 |
3 |
Piešťany, Hlohovec |
11 078 |
147 |
2 |
Poprad |
6 326 |
217 |
0 |
Považská Bystrica |
12 536 |
79 |
0 |
Prešov |
9 663 |
387 |
1 |
Prievidza |
16 808 |
72 |
0 |
Revúca |
3 330 |
35 |
0 |
Rimavská Sobota |
7 266 |
116 |
0 |
Rožňava |
4 294 |
112 |
0 |
Ružomberok |
5 758 |
28 |
0 |
Senec |
4 043 |
77 |
0 |
Senica |
2 727 |
83 |
0 |
Spišská Nová Ves |
9 911 |
230 |
1 |
Stará Ľubovňa |
3 316 |
169 |
0 |
Stropkov, Medzilaborce |
3 196 |
65 |
0 |
Šaľa |
5 238 |
17 |
0 |
Topoľčany |
138 |
46 |
0 |
Trebišov |
8 266 |
45 |
0 |
Trenčín |
11 980 |
164 |
0 |
Trnava |
10 093 |
430 |
2 |
Veľký Krtíš |
4 594 |
61 |
0 |
Vranov nad Topľou |
8 193 |
81 |
0 |
Źilina |
19 769 |
232 |
0 |
Zvolen |
11 135 |
104 |
0 |
Spolu |
397 707 |
7 784 |
38 |
Stav k: 30. júnu 2011 |
|
|
|
Zdroj: Centrum samostatného života, n. o. |
|
|
|
