Po preštudovaní „stratégie pri riešení cigánskeho problému“ musím konštatovať, že je to dobrá práca a je vidieť, že spracovateľ sa tomu zodpovedne venoval a má výsostný záujem v etickom riešení daného problému.
Dovolil by som si iba niekoľko pripomienok a návrhov, ktoré sú podľa mňa veľmi dôležité pri riešení veci a sú odskúšané životnou praxou. Hoci som bol k trvalému pobytu v minulosti hlásený v Podolínci, 21 rokov som prakticky žil v obci Lomnička, ktorá je cigánskou obcou. Ako policajt som pracoval prakticky vždy až na malé výnimky s cigánmi a pochádzam z cigánskej obce Rakúsy, kde som sa narodil.
V prvom rade za najzávažnejšie považujem povedať, že od roku 1989 sa o riešení cigánskej otázky iba hovorilo v rôznych dimenziách a najčastejšie iba pred voľbami. V skutočnosti však nikto nemal záujem o riešenie danej veci ani sa o to nepokúsil.
Ak by sme porovnali stav a počet cigánskych osád na Slovensku do roku 1989 a potom po roku 1989 do dnešného dňa, dostali by sme zaujímavý výsledok, ale zároveň aj dôkaz o tom ako účelovo je cigánska otázka zneužívaná. K tomu treba prirátať sumu vynaloženú na cigánsku otázku za obdobie od roku 1989 do dnešného dňa a je to jasné. Je tu nespochybniteľný dôkaz o úlohe tzv. tretieho sektora a „humanitárneho prístupu“. Najlepším prekladateľom slova „humanitárny“ sú konkrétne zábery z bombardovania Juhoslávie lietadlami NATO v roku 1999.
Dôsledky „humanitárnych“ pomocí pre cigánske etnikum riadené „humanonetvormi“ majú pre cigánske etnikum katastrofálne dôsledky. Na základe týchto skutočností jednoznačne tvrdím, že za väčšou hrozbou pre cigánske etnikum sú „pseudohumanisti“ a nimi vychovaní cigáni.
Ak teda ozaj chceme riešiť cigánsky problém, je nutné začať najskôr tam, kde je to najpálčivejšie. Nuž teda u „humanistov“, lebo ich deštrukčná činnosť vo vzťahu k tomu etniku je katastrofálna. Dostali cigánov do situácie v akej ešte na území Slovenska neboli a urobili z nich to najhoršie čo sa môže urobiť a to závislých.
Ich protispoločenská činnosť je jasne dokázaná aj takými skutočnosťami ako je to, že ak dôjde k útoku na majoritu zo strany cigánov, tak sú absolútne ticho, vôbec nereagujú. V opačnom prípade a to vôbec nemusí ísť o útok, stačí aktívnejšia obrana napadnutého pred útočiacim cigánom a už je okolo toho celoštátny rozruch. Toto jednoznačne musí skončiť. Bez toho sa nepohneme.
Je veľmi dôležité, aby sa skoncovalo s podporou protiústavných orgánov. Pri dôslednom prevedení do života č. 12 Ústavy SR je potom nutné vytvoriť splnomocnencov pre všetky etnické skupiny, alebo naopak cigánskeho splnomocnenca zrušiť, lebo je v rozpore s už citovaným čl. 12 Ústavy SR a zvýhodňuje cigánov.
Kriminalita: v tomto probléme nie je možné vychádzať iba zo štatistických evidencií MV. Jednoducho štatistika je iba štatistika a pri všetkej úcte veľmi dobre vieme ako sa robí. Obyčajných ľudí žijúcich na spoločných územiach oveľa viac trápi na prvý pohľad nepodstatná drobnučká kriminalita, ktorá sa čoraz viac prehliada, toleruje (cigáni sa nepostihujú), zákon sociálny prípad ani neumožní vyriešiť do úplného konca, vymoženie pokuty je nemožné, veľmi by pomohla zmena v povinnosti pokutu odpracovať.
Je však veľmi dôležité povedať, že táto na prvý pohľad veľmi drobná a nepodstatná kriminalita veľmi narúša spolunažívanie, vyvoláva averziu voči cigánom, narastá rasové napätie a čo je najhoršie, vyvoláva pocit čiastočne živený staršími občanmi, že v minulosti boli na Slovensku režimy, ktoré o občana viac dbali, chránili ho a vytvárali mu lepšie podmienky. Vôbec sa o tom nehovorí verejne, ale je to veľmi nebezpečný precedens.
Ak porovnáme počty policajtov so stavom príslušníkov ZNB na zmiešaných územiach, sám som toho svedkom, že neúmerne narástli, avšak bohužiaľ situácia sa nezlepšila, ale naopak výrazne zhoršila a ľudia na dobu ZNB spomínajú ako na „staré veľmi dobré a bezpečné časy“.
Ja sám ako človek, ktorý v službách polície a MsP slúži už 33 rokov som sa stretol s pre mňa neznámym pojmom v polícii, „rómsky špecialista“. Neviem presne čo to znamená, čo takýto policajt robí, aké je jeho poslanie. Za mojej éry takáto funkcia v PZ nebola, ale zato keď šiel policajt, tak sa éterom nieslo „ara bo žandaris“(pozor žandár). Každý vedel, čo to znamená, hoci sme neboli špecialisti, ale výsledok bol z dnešného pohľadu špeciálny a z nášho pôsobenia polícia ťaží dodnes.
Sústavne počúvame, že polícia je apolitická, avšak ja si myslím, že je viac spolitizovaná ako v minulosti ZNB, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že po každých voľbách dochádza k hromadnej výmene riadiacich kádrov. Toto dostáva políciu do takej situácie, že prakticky už nie je schopná zabezpečiť občanom ich ústavné práva a tak si plniť svoju povinnosť. Pritom však nie je potrebné objavovať nič nové. Stačí oprášiť z minulosti to, čo sa osvedčilo už vtedy.
Vo vzťahu ku kriminalite je potrebné prestať s toleranciou a tá musí byť nulová. Má to nevyčísliteľnú hodnotu. Je to ako požiar. Zápalku zahasíš dvoma prstami. No ak ju necháš rozhorieť, je to problém. Na nebezpečných miestach musí platiť „devla kodoj, žandaris tele“(pán Boh hore a žandár dole).
Verte mi, nie je to ťažké. Stačí dodržiavať zákon, čestnosť, úprimnosť, zdravý sedliacky rozum, primeraný rešpekt, úcta k občanom a sebaúcta.
Z činnosti polície sa vytráca jedna veľmi podstatná vec, bez ktorej podľa môjho názoru polícia nikdy nebude dobre pracovať a mať potrebné výsledky a to je, že sa zanedbáva spolupráca s občanmi. Ako mladý príslušník ZNB som si často myslel, že je to prehnané zo strany mojich nadriadených ak trvajú na tom, aby som sa stretával a udržiaval kontakt s občanmi s funkcionármi MNV, ale teraz vidím, že to bola veľmi dobrá vec a som svedkom toho, že v súčasnosti to absolútne chýba.
Sociálna oblasť: v tejto oblasti sa urobilo toľko chýb, tak závažných, že ak nenastane zmena, môže to vyvolať veľmi závažné problémy až konflikty. Tento systém doviedol cigánske etnikum do takej populačnej explózie, ktorá už je schopná ohroziť štát ako taký. Došlo to tak ďaleko, že pomaly miznú miesta, ktoré boli čisto majoritné, alebo zmiešané a pribúdajú nám lokality cigánske s celou katastrofou, čo to so sebou prináša. Hoci ústava zaručuje občanom nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, štát to nerešpektuje a svojou nečinnosťou necháva „likvidovať“ hodnotu majetku v blízkosti cigánov a tento sa stáva nepredajným, alebo majetkom s veľmi nízkou hodnotou.
Je zarážajúce, že platný trestný zákon pozná skutok hanobenia rasy v slovnom prejave, avšak ak niekto dostane určitú rasu svojou činnosťou do takej situácie, že je to ozaj zahanbujúce, je to všetko v poriadku. Skúste povedať na adresu cigánov niečo skutočne pravdivé, ale bez servítky a isto na vás niekto z pseudohumanistov podá trestné oznámenie. Pritom skutočnosť, že dieťa tohto etnika sa živí pri kontajneroch odpadkami bez potrebného oblečenia im vôbec nevadí. Som toho pomaly denne svedkom, ale nikto z tretieho sektora v tomto smere nechce so mnou pracovať a podieľať sa na tom, aby boli aj týmto deťom zaručené základné ľudské práva zakotvené v Deklarácií práv dieťaťa prijatých OSN dňa 20.11.1959.
V tejto oblasti je veľmi silná cenzúra. Akákoľvek holá pravda je označovaná za rasizmus, pričom ľudia majú zo zákona nárok na prístup k informáciám a pravdivým. Prečo sa tomu niekto tak vehementne bráni? Ja si myslím, že jediných dôvodom je to, aby nevyšlo najavo ako sa riešenie cigánskej otázky zneužíva.
Preto je veľmi dôležité sprehľadniť činnosť „humanistov“, zrušiť im štátne podpory, zrušiť sociálne dávky úplne a namiesto nich zaviesť vývarovne s jednou desiatovou polievkou na deň a osobu, zrušiť doživotný biznis a zlatú baňu na postihnuté deti a to takým spôsobom, že po narodení postihnutého dieťaťa by rodičia museli prejsť lekárskym vyšetrením a ak by toto zistilo riziko ďalšieho postihnutého dieťaťa, rodičia by strácali nárok na akékoľvek dávky, avšak zo zákona by sa museli o prípadné ďalšie dieťa primerane starať.
Matka, ktorá dovŕši 18 rokov veku a pred pôrodom mala odpracovanú určitú dobu dostane pôrodné a materskú. Ak nepracovala nedostane nič.
Zrušiť rodinné prídavky na deti a tieto vyplácať formou daňových bonusov, výška by bola vyššia ako je dnes rodinný prídavok na dieťa a termín podľa dohody raz alebo viac krát ročne, toto by však bolo iba pre rodičov, kde minimálne jeden z nich pracuje, alebo má nárok na podporu v nezamestnanosti z dôvodu príspevkov platených podľa zamestnania.
Bezodkladne ukončiť diskrimináciu slušných rodičov, ktorí pracujú a starajú sa riadne o detí príplatkami za školu a všetkými ostatnými diskriminovačnými opatreniami.
Zvýšiť zodpovednosť úradov práce a soc. vecí v tomto smere, že predsa nie je možné prehliadať podmienky, v akých žijú deti v osadách a tváriť sa, že je všetko v poriadku.
Ak niekto od štátu žiada pomoc, tak nech najskôr preukáže, že aj sám už niečo urobil a pomoc si zaslúži a skutočne ju potrebuje. Ak chce nejaká „humanitka“ príspevok od štátu, nech preukáže výsledky a sídlo priamo v centre osady a nie brechot z Bratislavy alebo Košíc o situácií v cigánskej osade, kde nikto z nich nebol.
Pri preverovaní porušenia práv dieťaťa orgánmi činnými v trestnom konaní postupovať rovnako dôsledne a energicky ako pri vymyslených podaniach proti ľuďom cítiacich národne. Teda v plnom rozsahu dodržiavať ústavu č. 12/1.
Školstvo: v oblasti školstva sa prakticky stotožňujem so stanoviskom spracovateľa. Je tu však potrebné prelomiť to tabu a už naozaj povedať nahlas pravdu v akých podmienkach tam učia učitelia. Ako sú terčom útokov, vydierania a rasového zneužívania. Treba povedať nahlas, že to nie je v poriadku ak sa v nových nákladných budovách vyučuje v takom smrade a biele detí majú často deravé strechy na školách.
Pravda nemôže byť zločinom. Pravdu hovoriaci človek predsa nepatrí na šibenicu. Učitelia sú často obeťou doby a sú zneužívaní iba preto, že je ťažké si nájsť prácu a preto musia robiť v takýchto podmienkach. Ak mám za cieľ odhaliť tieto podmienky, tak nie preto, že chcem ponižovať a urážať. Je to preto, že chcem pomôcť a napraviť krivdy. Každá reakcia vyvoláva protireakciu. Tento stav núti ľudí brániť sa.
Vždy, ak som sa k tejto téme vyjadroval som verejne pozýval k riešeniu problémov všetkých, ktorí ho chcú riešiť. Nikdy sa nikto neozval. Ak som náhodou aj niekoho našiel, tak došlo k jednému – dvom stretnutiam a potom sa humanista stratil.
Do riešenia cigánskej otázky sa dá intenzívne zasiahnuť aj zmenou vo volebnom zákone a zákone o obecnom zriadení. Tu sa treba zamyslieť aj nad tým, prečo sa tak niektorí bránia týmto zmenám a kto za tým stojí. Ak by došlo k takým zmenám, sťažilo by sa hlavne manipulovanie s „volenými zástupcami“ v týchto oblastiach a to je problém. V skutočnosti z toho ťažia príživníci, ktorí sa volieb nezúčastnia, avšak v záujme odborného poradenstva sa na tom priživujú. Aj tu sme toho svedkami. No konanie je však vždy také, že ide v prospech „odborníkov – poradcov“, nikdy nie v prospech obce, osady a pod.
Zastavme všetky príspevky, dotácie, dary, volajme humanistov k zodpovednosti a potom sa ukáže ich skutočný počet. Teda počet hyen a počet humanistov.
Je potrebné pozastaviť sa aj nad takou vecou, ako je hlásenie sa k národnosti. Ak by sme chceli evidovať národnosť osôb, ktorí porušujú zákon, tak toto nie. To sa nesmie, hoci je to iba holá skutočnosť, ktorá má výpovednú hodnotu a odzrkadľuje stav danej skupiny a svedčí o účelnosti vynaložených financií a kvalite vykonanej práce v prospech tej-ktorej komunity.
No ak to humanistom vyhovuje, tak aj bez akýchkoľvek problémov vyhlásime za čisto cigánsku oblasť – obec, osadu aj to, kde sa k cigánskej národnosti prihlási 12 – 14 % obyvateľstva v tomto prípade už ústavné práva ostatných /ústava SR č. 12, odst. 3/ nikoho nezaujímajú. Toto všetko sú skutočnosti, o ktorých treba hovoriť a treba, aby si toto ľudia uvedomovali, lebo toto je voda čo vynáša špinu na povrch.
To je choroba našej spoločnosti. Prirovnajme ju k ľudskému organizmu. Sú choroby, ktoré sú viac akceptované a sú choroby, ktoré sú aj hanlivé, ktoré by sme najradšej zatajili. No robíme to asi tak ako lekár, ktorý po vyšetrení pacienta zistí, že tento má syfilis, ale aby sa to ľudia nedozvedeli začne ho liečiť na zápal stredného ucha a uvedieme to aj v chorobopise. Aká je šanca na vyliečenie toho pacienta aký život ho v budúcnosti čaká?
Článok je reakcia na dokument “Stratégia pre riešenia cigánskeho problému”.
Vladimír Živčák
